Olivovníky

Zuzana Homolová

Čas odchádza z domu

Čas odchádza z domu / Utajené album

Počúvam tieto dôverne známe, dlhé roky nepočuté piesne. Sú ako nášľapné emočné míny z mladosti, a tak skúmam, čo na ne moje vnútro. Po zásahu piesňami však pociťujem len akúsi letmú horkosť premrhanej príležitosti. Presne tú istú, ako pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Nič sa nezmenilo. Panenské piesne spanilé, väznené však a spútané tu stále zostávajú, spolu s ich tajuplnou princeznou Zuzanou. Drsnej úlohy väzniteľov sa ujali páni bratři konšelé hudieb pražských, Jan Hrubý a Vladimír Merta. Zvažujem, či ďalej písať o tomto príbehu. Zaslúžia si jeho aktéri svoj následný hnev? A bude spravodlivý?

Svojho prvého albumu sa Zuzana Homolová dočkala po viac ako šestnástich rokoch aktívneho koncertovania. Album Čas odchádza z domu, boľavo vytúžený, sa objavil v lete roku revolučného 1989. Vznikol v štúdiu legendárneho predstaviteľa protestsongov tej doby, dodnes mimoriadne rešpektovanej osobnosti, pesničkára Vladimíra Mertu. Výrazne sa na ňom podiel aj huslista Jan Hrubý, slávny súputnik ešte slávnejšieho Vladimíra Mišíka a jeho Etc. Všetci boli vtedy na vrchole svojich síl.

Svoju mladosť a najplodnejší umelecký vek boli nútení stráviť v ťažkom jarme normalizačného komunistického režimu 70-tych a 80-tych rokov. No ich talent, jedinečnosť aj vzdor proti režimu o to viac vynikali. Prechovávam k nim hlboký rešpekt ako k umelcom, tak aj ľuďom. Dlho očakávaný Zuzanin album mal byť ich trofejou, víťazstvom nad nepriateľom. V dobe svojho prvého vydania patril k  najočakávanejším udalostiam sezóny.

Tohtoročná reedícia albumu prináša dve CD. Prvý disk obsahuje okrem pôvodného albumu aj Zuzanin singel z roku 1973 Išlo dievča po vodu. Druhý disk - Utajený album - má byť prekvapením. Obsahuje nepublikovanú nahrávku albumu v pôvodnom tvare, tak, ako ju Merta s Hrubým vtedy pripravili. Ide o zvukový materiál, ktorý bol pred prvým vydaním v štúdiu štátneho vydavateľstva OPUS prepracovaný a skrátený.

Bohužiaľ, ani po 22. rokoch nedokážem akceptovať to, čo s nádhernými Zuzaninými pesničkami spáchali dvaja slávni českí bardi. A nezlepšilo sa to ani na zvukovo bohatšom "utajenom albume" z Mertovho šuflíka. Skôr naopak.

Všetko sa to akosi nedobre spojilo. Zuzanin podmanivý hlas, inokedy plný výrazu, tu je zbavený svojej magičnosti a intimity. Znie plocho, ako s  konzervy. Viem to, lebo ako člen študentského rádia som tieto isté pesničky so Zuzanou pár rokov predtým nahral počas jej koncertu na bratislavskom Bernoláku na kotúčový magnetofón Tesla. Zuzana tu znela prekrásne! Číra mágia. Tej čarodejníckej nahrávky sme sa nevedeli dosýtiť. Vysielala sa v IRŠ na Bernoláku ešte dlhé roky. Hĺbka nepochopenia Homolovej silných stránok Hrubým s Mertom je o to viac zarážajúca. Ich aranžmány a muzikantská dominancia sú ako dáka rušička rádiového vysielania. Zahlcujú priestor a nekompromisne rúcajú najcennejšiu podstatu Zuzaninej mágie a poetiky. Jej prekrásne piesne a  výraz sú tu bezmocné, dusené a čara zbavené. Číra anti-synergia. Ako to len mohli necítiť?

Zuzane sa takéto zakopnutie pri výbere spolupracovníkov viac už nikdy nestalo. Jej ďalšie albumy, či už so Stivínom, Redlom alebo Salontayom, sú nádherné. To isté sa týka jej hosťovaní na iných albumoch.

Talent a tvorbu Zuzany Homolovej považujem za národný poklad slovenský. Poklad krehký, vzácny a zároveň nenápadný svojou vrastenosťou medzi nami a našimi životmi. Vyvretý z tohto prostredia a nepresaditeľný. Patrím k jej dlhoročným obdivovateľom. Vedzte teda, že toto unikátne 2CD, aj napriek mojim subjektívnym výhradám, si určite zaobstarám. Je to stále nadpriemerne vzrušujúca nahrávka so svojsky jedinečnou krásou. Patrí k tým historickým nahrávkam, ktoré jednoducho treba vlastniť a vracať sa k nim.

---