Olivovníky

Vladimír Merta, ETC...

Ponorná řeka

Ponorná řeka

Je to zvláštny paradox, keď u muzikanta, ktorý má za sebou viac ako 40 rokov aktívneho koncertovania, takmer tri desiatky vlastných albumov a nespočítane nahrávok na ktorých spolupracoval, treba zdôrazniť, že sa jedná len o tretí regulárny štúdiový autorský projekt. Prvý, debutový Ballades de Prague, vyšiel ešte koncom šesťdesiatych rokov vo Francúzsku, od druhého, P.S., prešli viac než tri desaťročia, takže na novú štúdiovku bol najvyšší čas…

Pri svojom návrate na pôdu štúdia sa oprel o spriaznené duše z kapely Etc… (s jej členmi hrával jednak v akustickom Čundrgrounde, ale pod názvom Dobrá úroda tvorili aj sprievodnú kapelu na niektorých Mertových vystúpeniach a  nahrávkach), aby čiastočne simultánne v štúdiu, ale ešte častejšie "korešpondenčne" v podobe vrstvenia a dohrávania jednotlivých stôp spolu nahrali album Ponorná řeka. U nespútaného improvizátora, akým je Merta, každá spolupráca zaváňa dobrodružstvom, treba však povedať, že tentoraz sa všetci zúčastnení, vrátane protagonistu, podriadili výsledku. Svorka vynikajúcich muzikantov sa drží v úzadí a citlivo podfarbuje, alebo skôr dokresľuje inokedy veľmi voľne nahodené mertovské pesničky. Na rozdiel od Homolovej albumu Čas odchádza z domu tentoraz masívne aražmány neprekryli krehké pesničky, ale "rockovanie" kapely je vyvažované akustickými, komornými aranžmánmi.

Zvláštnou kapitolou je výber piesní. Ani jedna nie je novinkou, zloženou pre tento album, naopak najstaršie skladby siahajú až do sedemdesiatych rokov. Ale to určite nie je hendikep. Akoby bolo úplne prirodzené, že od klasika treba očakávať klasiku aj v repertoári. Nájdeme tu skladby, ktoré tvorili zásadné položky Mertovho repertoáru už za komunistov, ale aj ponovembrovú tvorbu a  piesne inšpirované divadlom. Pozoruhodné však je, že napriek dátumu vzniku ani v najmenšom nezostarli a aj taká pieseň, ako Vzdálené výstřely, ktorá vznikla pod dojmom masakry na Námestí nebeského pokoja, v Mertovom podaní zostáva nadčasovou, pretože nadčasovou je aj téma, o ktorej pojednáva.

Vo väčšine pesničiek kúzlo štúdiovej práce povýšilo výsledok na novú, o  niekoľko stupňov vyššiu kvalitu. Sugestívna atmosféra Ponorené řeky, pulzujúci Hotel Chelsea, introvertná Píseň šaška… Občas sa však zdá, akoby štúdio predsa len trochu zväzovalo Mertovi ruky a výraz. Na koncertoch máva Merta drajv aj v tých najpomalších skladbách, tu akoby sa napätie a drajv miestami vytrácali a toho pokoja bolo priveľa. Možno je to však úplne inak - predsa len mnohé skladby človek pozná z koncertného podania a všetko je len vecou zvyku. Každopádne terajšia Mertova Ponorná řeka plynie novým riečiskom a vyrýva si novú, objavnú cestu starými územiami.