Zaujal vás některý z titulů? Kliknutím na tlačítko OBJEDNAT se dostanete do internetového knihkupectví Lékařský kompas!
Jedenásť nových alebo nie príliš známych piesní predstavuje v nápaditom aranžmáne ďalšiu prekvapujúcu polohu českého folkového barda.
Vladimírovi Mertovi sa zjavne zapáčilo hranie s kapelou. Po albume Ponorná řeka, ktorý pred dvoma rokmi nahral s formáciou Etc…, požičanou od Vladimíra Mišíka, vyšlo vo vydavateľstve Galén cédečko Domilováno, kde Mertu sprevádza opäť partia excelentných muzikantov.
Rockerov z Etc… (inak Mertovi dôverne známych, veď už v 70. rokoch práve s Mišíkom založili príležitostné združenie Čundrground a neskôr si často zahral v rámci rockovej formácie Dobrá úroda, plnej muzikantov z Etc…) tentoraz vystriedala žánrovo veľmi pestrá zostava od džezu až po rock and roll - gitarista Josef Štěpánek, pianista Vladimír Strnad, saxofonista Jan Štolba, kontrabasista Martin Lehký a bubeník David Landštof. K pestrému aranžmánu albumu nemalou mierou prispel v štyroch skladbách aj zbor Doubravánek.
Netreba všetkému veriť
Kým vznik predošlého cédečka Ponorná řeka komentoval Merta slovami, že "každého folkera to raz čaká, neodolá a skočí do rockových vôd", v prípade projektu Domilováno si splnil iné želanie - pripraviť album v štúdiu ako záznam živého hrania bez využívania najrozmanitejších vymožeností modernej nahrávacej techniky.
Výber jedenástich skladieb, úplne nových alebo nie príliš známych, je podľa Mertu "viac-menej náhodnou zmesou textov, ktoré si našli svoj obrys v hudobníkovej slabnúcej pamäti". Dalo by sa tomu možno aj veriť, no len vtedy, ak by sme prvoplánovo uverili celej jeho eseji v booklete, ktorú nazval Mladí o smrti, starí o láske.
Niežeby nebola skvelá, múdra, vtipná, Merta sa v nej schuti štylizuje do roly "rýmujúceho starca", ktorý na svoje fanúšičky akoby už mohol len vykukovať z čítaniek, keď už je preňho "domilováno, dozpíváno a dobásněno". Človeku v šesťdesiatke, samozrejme, tieto myšlienky môžu napadnúť, tak prečo sa s nimi nepohrať.
Lenže Merta je v plnej sile, skladateľskej, básnickej, speváckej a muzikantskej, a hoci v titulnej úvodnej piesni prvou strofou pokračoval vo svojom esejistickom rozjímaní ("Nenapíšeme už víc / nežli bylo napsáno / na rub loňských pohlednic / máme domilováno"), vzápätí vyše hodiny, až po posledný verš albumu svoj avizovaný pesimizmus suverénne vyvracia.
Nový a pritom stále ten istý Merta
Spieva hlavne o láske a vojne, obe témy neraz spája ako napríklad v asi najpôsobivejšej skladbe albumu, vyše desaťminútovej poéme Pohřbený zaživa ("Kněz, který nás oddával, tu slouží polní mše / divoké růže voní jako tvá pěna do vany / možná právě spíš, kdoví kde a s kým / miluješ se tiše / výbuchy šrapnelů z dálky duní jako varhany"). Mertov prejav je nenapodobiteľný a neopakovateľný, neraz aj preň samotného, tak ako svoje texty-básne neustále prerába a zlepšuje, aj ich interpretácia podlieha atmosfére danej chvíle či okamihu.
Ťažko povedať, kto sa v štúdiu viac prispôsoboval, či kapela pesničkárovi a jeho nespútaným improvizáciám, alebo on partii empatických a neexhibujúcich muzikantov, výsledok je však v každom prípade ohromujúci.
Stále je to ten typický Merta, "vyhovujúci" aj svojim najortodoxnejším fanúšikom, ktorý sa zároveň vďaka skvelým aranžmánom predstavuje aj v doteraz neznámych polohách schopných osloviť a strhnúť aj nič netušiace nefolkové publikum.
Opačná cesta k úspechu
Kým niektorí pesničkári, aj z tých najrenomovanejších, sa k podobnému výsledku dopracujú chytľavou melódiou a poslucháčsky vďačnými (hoci aj inteligentnými a vtipnými) veršovačkami, Mertova cesta je akoby opačná. Pre lacný úspech nemá pekné slovo, robí si z neho posmech, nikdy nezľavuje z najvyšších nárokov, desaťročia komponuje veci, ktoré by iný folker na gitare nedokázal zahrať, a píše texty vzbudzujúce úctu v básnickej komunite. A napriek tomu (či práve preto?) sa vo vhodnej konštelácii ukáže ďalší prekvapujúci potenciál jeho nových i starších skladieb.
Ale žiadne strachy oňho, Merta si jednoducho zasa iba niečo nové vyskúšal. Nie náhodou zaradil na tento album aj pieseň Pouliční písničkář, kde nám odkazuje: "Nevím, nechci si být ničím nikdy jist / to jenom tažní ptáci / se navrací do stejných míst.
Alexander Balogh, SME, 20. 3. 2014, 28.03.2014